Helena sa vrátila späť do Bučian

Niekoľko mesiacov potom, čo vyšla kniha Margaréta biela, sa Helena vrátila späť do rodných Bučian. Symbolicky. O jej príbeh prejavili záujem v Nyáryovskej kúrii v Bučanoch. Mnohí obyvatelia ani netušili, že práve v ich obci sa začal odvíjať Helenin príbeh, v ktorom prežila svoje detstvo. Vďaka zanietenej Dagmar Novákovej a jej výzve sa podarilo nájsť aj staré školské fotografie, na ktorých bola mladá Helena. V lete 2019 sa o príbehu Heleny mohli dozvedieť aj Bučančania prostredníctvom putovnej výstavy, ktorá ostala na chvíľu zabudnutá v Skalici. …nikdy by mi nenapadlo, že sa raz všetko zmení. Že už nič nebude také, ako predtým. Narodila som sa ešte za čias predmníchovského Československa. Mama ma priviedla na svet v apríli v roku 1925. Bývali sme v malej dedinke Bučany pri Trnave. Boli sme desiati súrodenci. Keď som sa narodila, moji starší nevlastní bratia Hugo a Imrich už s nami nebývali a nevlastná sestra Katka odišla žiť do Francúzska. Rok po mne sa narodil môj najmladší brat Róbert. Mamička nikdy nepracovala, lebo sa musela starať o celú domácnosť. Pochádzala z chudobnej rodiny a v tej dobe to mali chudobné dievčatá ťažké. Nemali veľkú nádej na vydaj. Volala sa Františka a mala už dvadsaťsedem rokov, keď spoznala môjho otca Ľudovíta – staršieho vdovca s tromi už takmer dospelými deťmi. Otecko bol od nej o trinásť rokov starší. Doma sme žili jednoducho a skromne, mali sme plný dvor hydiny a odmalička sme museli pomáhať. Už ako desaťročná som vedela vydrhnúť dlážku, zamiesiť chlieb a nakŕmiť husi a kačky. Veľmi ma to bavilo. Cez leto som s mojimi sestrami Aničkou a Šárkou chodila poza humná k rieke Blava pásť husi. Spomínam si, ako sme sa hojdávali na hindžalke a pretekali sme sa, ktorá z nás pôjde prvá. (Margaréta biela, Slovart, 2019)